Za zrak - Wonder Set

Výletný nákup

Najprv to bol len pocit a potom už ozajstný zvuk jeho krokov. Vracal sa z párdňovej cesty z druhého konca republiky. Bola zvedavá, čo to bude tentoraz. Lebo netrvalo dlho, kým zistila, že uňho si môže byť istá jediným: zakaždým ju niečím zaskočí, alebo aspoň prekvapí. Teda, ak nezabudne. Ale veď to je tiež svojho druhu prekvapenie.

Zvítali sa zabehaným spôsobom. Pusa, skôr rutinná ako erotická, ubezpečenie, že doma aj vonku je po starom, čo po starom byť má, a nového toľko, aby nebola ani nuda, ani fofry. Do zabehanej rutiny vkĺzli tým, že mu na večeru ponúkla obložené chlebíčky. A hoci sa kasá, že chlebíčky sú preňho nadovšetko, už pri treťom to na ňu vybalil:

»V jednom bývalom socialistickom nákupnom stredisku, ktoré tam prerábajú na supermarket, som našiel Vec: perfektnú súpravu skla. Poháriky, len zopár kusov, ale na veľa možných použití. Akurát k nám do paneláku. Žiaden gýč, nič prešľachtené, ani konvenčné. Fazóna aj farby, čo by mohli byť atraktívne aj o desať-dvadsať rokov.«

»Kúpil si ju? Máš ju tu?«

»Nekúpil, len rezervoval a doniesol som katalóg.«

A tak medzi jedením chlebíčkov vytiahol katalóg a ostatných iks podľa neho drobností, ako hračky pre decká, šaty pre ňu, niečo pre svokrovcov a čosi služobné pre kolegu. Nedalo sa pochopiť, ako sa mu tie veci pomestili do toho istého kufra, s ktorým odchádzal a ktorý bol už vtedy plný. Asi z neho vyhodil zo dva obleky. Pozrela na obrázky súpravy: »Prečo si ju hneď nekúpil?«

»Lebo sme sa nedohodli, či už vyrazíme to naše ojazdené sklo a pochystáme čosi novšie. Lebo neviem, či by sa aj tebe páčila. Vyrába ju síce naša skláreň, ale pre čosi sa nepredáva bárskde na Slovensku ani vonku, ale akurát len tam. A inak, asi o mesiac sa tam môžeme vybrať spolu. Kamarát má cestovku a robí do tých končín štvordňový zájazd. Sme pozvaní. Mohli by sme na hodinu odskočiť od zájazdu, pozrieť to sklo spolu a priamo tam sa rozhodnúť, či ho kúpiť. Čím by sme spojili príjemné s príjemným.«

Aj tak bolo. Pozreli pár galérií a iných kultúr, každú noc absolvovali jeden večierok a vynechali jeden spoločensky neperspektívny obed. A práve miesto neho sa vybrali do onoho takmer už supermarketu. Vďaka drobným patáliám pri cestovaní mestskou dopravou sa tam dostali až pred poludňajšou prestávkou. V oddelení skla, ktoré bolo treba hľadať, lebo ho medzičasom v rámci budovy tvorivo presťahovali, bolo všetko aj OK, aj nie. OK bolo, že personál sa na rezerváciu pamätal a tváril sa, že ju mieni rešpektovať. OK nebolo, že im to šlo akosi pomaly, a hlavne to, že Wonder Set nemali v regáli ale stále iba na obrázku. Neostalo iné, len zavolať vedúceho.

OK nebolo ani to, že vedúci už nebol ten starší pán, príjemný a trocha pomalý, lebo ho medzičasom vypenzionovali. Miesto neho prišla jednak obedňajšia prestávka a jednak jeho nástupkyňa. Bola ukážková. Zjav, extra nahodená, vek 28-35, levica, sexica. Znova nabrať dych mu pomohla tichá poznámka jeho polovičky: »Čuchám ježibabu«.

Jej intuícia im pomohla už viackrát. Niežeby sa vďaka nej nejako extra vyhýbali šlamastikám, ale keď už sa do nejakej dostali, lepšie a rýchlejšie sa im z nej vyliezalo. Ale potreboval sa odreagovať zo zvyšku ohúrenia vedúcou: »Nezáviď. Kvôli nej sa s tebou ešte nejdem rozvádzať.« Uznala, že blížiaca sa vedúca je naozaj jagavá. Až taká, že k podobným normálni chlapi, ako je aj ten jej, vlastne ani nelezú. Nebolo pre ňu problémom primerane mu odpovedať (napríklad „sprosták, ja mu tu signalizujem ohrozenie našej kupovacej akcie a on na mňa takto”), ale divný pocit z vedúcej prevážil. A tak odvolala zdôraznením: »Dobre, tak nie ježibaba. Je to jagavá striga.«

To nebolo dobré. Ani to, že vedúca už bola pri nich, čo vylučovalo ďalšie spresňovanie plánov, a hneď spustila: Áno, Wonder Set. Áno, je rezervovaný. Áno, je tu istý drobný problém: nevieme ho nájsť. Áno, na vine je predchádzajúci vedúci, ten milý a trochu popletený strýčko, nech mu je penzia sladká. Ale bez obáv, ona to vyrieši.

V tom čase sa stali dve dôležité veci. Jednu bolo vidieť a druhú nie. Viditeľná spočívala v tom, že cez obedňajšiu prestávku sa dvere jednotlivých oddelení zatvárali a na susedných dokonca aj zamykali. Kupujúcich z marketu nevyháňali, mohli si chodiť po chodbách do sýtosti – taký krásny socialistický pozostatok. V skle dvere privreli, ale nezamkli, ba našu dvojicu upozornili, aby dvere nezavreli úplne, lebo bez kľúča sa nedajú otvoriť. A kľúč nepoužívajú tak dlho, že ani nevedia, kde je.

Neviditeľná vec sídlila v hlave pani vedúcej a znamenala niečo iné ako slová, ktoré vychádzali z jej krásnej a krásne namaľovanej pusinky. Vôbec totiž nevedela, ako splní tento svoj najčerstvejší sľub, ako aj niekoľko starších, ba i veľmi starých. Pani vedúca síce sľuby v princípe plnila, ale boli aj také, ktoré sa jej plniť nedalo či nechcelo, a z tých sa vedela zasa veľmi dobre vyvliekať.

Pani vedúca bola vzdelaná, ale nie obchodnícky. Ona a pán riaditeľ ako jediní mali v supermarkete vysokoškolské vzdelanie. Pán riaditeľ ekonomické, ako sa patrí, pani vedúca technické. Po promócii vyskúšala viacero postov a profesií, podľa toho, kto bol práve jej milencom. Po revolúcii, keď začali vyhadzovať komunistov, aj tých kvalitnej práce schopných, aj tých všetkého schopných, pani, vtedy ešte nie vedúca, zacítila príležitosť. Prihlásila sa do konkurzu a – nie, nevyhrala. Ale miesto získala. Jej osobnou špecializáciou, ktorú objavila už v ranom detstve a v ktorej sa postupne zdokonaľovala metódou pokusov a omylov, bola manipulácia s ľuďmi, materiálmi a situáciami. V tejto špecializácii sa vypracovala na špičkovú kvalitu a ako hovorili jej strednodobí milenci (krátkodobých nepestovala a dlhodobého dosiaľ nemala), rovno by o nej mohla ísť prednášať na univerzitu. Ona však vedela, že nemohla. Predsa nebude zverejňovať svoje výrobné tajomstvá a odhaľovať svoj nevšedný talent.

Vedúca vedela naisto, že Wonder Sety má, ale ani jeden voľný. Spočiatku, ako uchvátila toto skvelé i keď nevyhraté miesto, kašlala na všetky Wonder Sety a podobné podľa nej somariny. Sklo ju zaujímalo, lebo bola žena a niektoré kusy sa aj jej zdali byť dosť na úrovni. Až postupom času jej začalo dochádzať, že predaj skla je pre ňu zlatou baňou. A Wonder Sety neobjavila sama, ale kupujúci. Donedávna to boli ležiaky, ktoré pred rokmi, ešte za ľúteho socializmu, objednal istý pripitý komunistický nákupca na akomsi veľtrhu priamo od jednej slovenskej sklárne. V tomto prípade sa udial jeden zo socialistických paradoxov: objednávka bola stupídna, výroba problematická, no návrh aj výrobok sa podaril nad očakávanie. Bol očarujúci, a preto tak aj nazvaný. Ale nákupca svoj alkoholizmus prepískol, vyrazili ho šikmo nahor a Wonder Set sa tým stal podozrivý. Jeho séria vypĺňala pekných pár rokov veľký kút skladu. Až prišiel znovakapitalizmus, s ním nový riaditeľ, predtým emigrant a teraz navrátilec a vítaný káder. A ten so sebou doniesol slýchané, ale nezažité spôsoby. Napríklad výpredaj ležiakov za prudko znížené ceny.

Wonder Set ako mnohoročný takmer politický skladový ležiak sa dostal s mnohými inými na denné svetlo, ktoré od výroby nezazrel. Predajňovým ležiakom bol asi iba dvadsať minút. Prvý zákazník kúpil hneď tri súpravy. Ďalšie dva dni mali v kuse fronty a aby sa zákazníci o wondery nebili, v predajni musela asistovať polícia. Vedúca, ktorú zaúčal jej predchodca, neurobila to, čo by bolo normálne. Nezdvihla cenu atraktívneho Wonder Setu na pôvodnú, prípadne ešte vyššie. Miesto toho pár súprav kúpila sama, ostatné zašila a postupne spotrebovala na svoje početné manipulácie. Pravdu povediac, v tomto čase už mala len dva posledné sety z ktorých ‚musela‘ strhnúť rezervačné nálepky. Oba plánovala venovať prezidentovi významnej banky, ktorý ešte nevedel, že sa rozhodla urobiť si z neho ďalšieho milenca.

A za takejto situácie vedúca zdvihla zopárkrát telefón a zariaďovala. Spočiatku nevedela ako na to, ale už si zvykla, že záležitosti sa jej vyvŕbia v priebehu zariaďovania. Aj teraz tak bolo. Najprv zariadila, že tí dvaja neodbytní ľudkovia môžu zostať cez obed na oddelení, čo im hneď slávnostne oznámila. Ostatné sa dialo veľmi diskrétne, výsledkom čoho bolo, že za štvrťhodinu privliekla zo skladu najmladšia a najslabšia z predavačiek dosť objemný balík, starostlivo zabalený a pozalepovaný. Podľa všeobecnej mienky tá predavačka bola hus. Ale nie všetky jej hovorili hus. Niektoré jej hovorili teľa. Aj teraz jej oči ubiehali kamsi nahor, do rohu, k jednej zaprášenej polici. Aj sa potkla a nebyť vedúcej, zhodí regál plný skla.

Vedúca zachytila hus/teľa, priam džudisticky jej odobrala balík, zosilnila svoju oslnivosť o ďalších šesťsto stupňov a ďalej varila tých dvoch otravných kupujúcich: Chápe, že tú súpravu chceli vidieť. Najmä mladá pani. Že hlavne preto sem prišli. Ale na druhej strane, prišli cez obedňajšiu prestávku. Ak chcú súpravu vidieť, prosí prísť tak o štyri hodiny alebo zajtra, lebo idú preberať tovar. Nie, nebudú mať zavreté, ale budú vybavovať len bežné nákupy, teda rezervácie nie. A to, čo majú v balíku, je z riaditeľskej rezervy. Nie, pán riaditeľ s tým ešte nesúhlasil. On o tom ešte ani nevie. A ani ona ešte nevie, ako mu to vysvetlí. Asi tak, že náš zákazník, náš pán. A navyše, nechce ďalej zdržiavať svoj personál, majú nárok na obed a prestávku. Takže nech si užijú, čo nakúpili, dovidenia niekedy nabudúce, a tu mladej panej táto malá vázička ako pozornosť predajne a kompenzácia za malé zdržanie.

Vedúca nasmerovala oboch kupujúcich, ktorí medzičasom už aj zaplatili, k východu z oddelenia a sama sa pobrala nazad do zákulisia. Obaja, oslnení a ohúrení, s veľkým balíkom a malou vázičkou prišli až k dverám, kde ich z iniciatívy a zdvorilosti skoro zrazila hus. A stále tak divne zazerala. Ako to neskôr viac ráz analyzoval, toto zazeranie, nepomer medzi váhou a veľkosťou balíka a to, že bol taký úžasne dôkladne zabalený, ho nabudilo.

Vtedy urobil Čin. Prudko sa otočil, hus aj polovičku nechal na mieste, troma krokmi prekonal tých desať metrov k pultu, nôž na papier, ktorý tam bol položený, mu akoby sám od seba skočil do ruky, a jedným šmahom ním balík otvoril. Manželku ani nemusel volať, mala na také veci nos. A tak obaja pozerali na zázrak, čo im nabalili: ani dva kusy skla neboli rovnaké a ani jeden nebol z Wonder Setu. Boli síce extravagantné, keby balík otvorili až doma, už by takú kúpu reklamovať neprišli. No a z toho sklamania a naštvanosti im akosi oči zabehli tým smerom, kam hus ešte vždy poškuľovala. Nedalo sa tam dobre dovidieť, ale na pulte stála stolná lampa a tú presmerovať nebol problém. A odtiaľ, zhora z kúta, z tej zašitej zaprášenej police sa na nich pozerali okrem iného dva vkusné balíky so zreteľným nápisom Wonder Set. Požiadal tie dve slušné pokladníčky, ktoré ich akciu celý čas pozorne sledovali, aby zložili oba balíky na pult a predviedli ich obsah. Boli tam ozaj Wonder Sety. Jeho polovička bola nimi taká očarená, že neprehovorila ani slova, až kým nevyšli z oddelenia. Ak si však niekto myslí, že týmto sa ich nakupovacia kalvária skončila, je na omyle.

Lebo aj vedúca mala nos. Alebo ju možno privolalo to silné ticho, ktoré zavládlo v predajni po tom, ako praskol jej podvod. Tak či onak, bola zrazu nie na obede, ale naspäť v oddelení pri pulte. A v nijakom prípade nemienila prísť čo len o jeden z oboch posledných setov. A stále oslňovala, ale tentoraz so zadržiavanou zúrivosťou. Niektoré jej poznámky boli aktuálne štipľavé, napríklad, prečo si ten set nekúpia u nich doma, tam, kde sa vyrába. Alebo, napríklad, čo sa im nezdá na tom tovare, ktorý im dala zabaliť ako náhradu, veď každý kus je predsa unikát a dokopy má tridsaťnásobne vyššiu cenu než ten ich debil set.

Už to pomaly vzdával. Už si chystal odpútavaciu formulu. Už chcel v podstate len naspäť peniaze a kašlať na set, vedúcu a podobné zázraky. Pre dôraznosť a zachovanie sebaúcty položil dlaň na plece vedúcej. Čo sa stalo v tej chvíli, nevedia vysvetliť doteraz: vedúcej sa totiž podlomili kolená. Majú len hypotézu, že to nespôsobila váha jeho ruky, ale váha jej čierneho svedomia.

A nielen to. Vedúca akoby tým dotykom stratila glanc. A ako už bolo celé to poludnie plné zvratov, v tom momente zahodil všetky svoje verzie vzdávacích formúl, ktorými chcel z celej záležitosti odísť a sám sa čudoval, čo jeho ústa hovoria: »Madam, nechajte si svoj pozlátkový vkus, aj sklo k nemu príslušné. A nám dajte zabaliť, čo nám patrí!«

Vedúca na to poklesla o ďalších dvadsať centimetrov, a keď sa prištrachala hus a gágla »šetko?«, vedúca bezfarebne vydala čosi, čo znelo ako »h-ej« a stále trpela jeho ruku na pleci, až kým ju nepotreboval na prevzatie balíka, po ktorý tam prišli. Vtedy za oboch pozdravil, ale neodpovedal im nijaký hlas, len čoraz hlbšie ticho a úžas.

Ako sa blížili k východu z oddelenia, čosi sa jeho partnerke znezdalo, posúrila ich k rýchlejšiemu odchodu a sotva za nimi dôkladne zaklapla dvere oddelenia, začuli náraz. Bolo im jasné, že dvere sa otvoria automaticky až po skončení prestávky, čiže asi za pol hodiny. Obrátili sa a uvideli, že na zem dopadajú kúsky darovanej vázičky, ktorú nechali na pulte a ktorá sa rozbila znútra o sklenené dvere. Najprv si nechceli pripustiť evidentnú dedukciu, že ju hodila po nich sama vedúca, ale uverili, keď videli zúrivosť s akou hádzala ďalšie a ďalšie kusy krásneho skla a porcelánu. Hádzala ich nielen smerom k nim, čiže do sklených dverí, ale aj na svoje predavačky a pokladníčky, ktoré postupne prepadali záchvatom smiechu. Záchvaty sa im prehlbovali tým viac, čím viac skla bolo na zemi a čím šikovnejšie sa letiacim kusom uhýbali. Oboch našich kupujúcich od tohto divadla odstavili ostatní návštevníci, ktorí sa bleskovo natlačili k skleneným dverám a skleneno-porcelánovú prestrelku privítali ako vhodné rozptýlenie počas nudnej obedňajšej prestávky.

Naši manželia sa potom bez problémov vrátili k zájazdu a nakoniec domov s nákupom. Presnejšie povedané, dva problémy im zostali: bolo im jasné, že nemá zmysel nikomu zo zájazdu, ba ani doma svojim najlepším priateľom rozprávať celý príbeh, lebo by im nikto neveril. Povedať len časť nemalo veľký zmysel, lebo príbeh bez vyvrcholenia, bez tej prestrelky, je banálnym príbehom, aký oni, aj mnoho iných zažilo v socializme mnohokrát a zažíva aj v terajšom znovakapitalizme. A okrem toho tá vedúca by si zaslúžila lekciu. A tak sa nejaký čas mierne zaťažovali týmto prvým problémom a zároveň pred ostatnými maskovali, že nad niečím rozmýšľajú. Rovno povedané, nezaťažovali sa pridlho, len asi pol dňa. Potom prišli na nápad napísať a uverejniť o tom nákupe poviedku. (Mimochodom, je to tá, ktorá siaha od nadpisu potiaľto.)

Dlhšie im trvalo, kým prišli na to, čo urobiť s druhým problémom. Až doma totiž zistili, čo zrejme u vedúcej zapríčinilo taký rýchly prechod z depresie do amoku. Hus sa totiž spýtala logicky »šetko?«, a keď počula »h-ej«, tak im zabalila nie jeden, ale oba posledné Wonder Sety. Bez debaty sa zhodli na tom, že ten druhý nechcú, lebo si ho nepýtali a ani ho nepotrebujú. Vrátenie neprichádzalo do úvahy, vedúca im naúčtovala viac než stáli oba sety dohromady, a vôbec taká rozbíjačka skla si zaslúži brať do ruky nanajvýš otlčený plechový hrnček, a nie hodnotné sklo. Ako sme už povedali, riešenie našli, ale jeho hľadanie im trvalo skoro dva týždne.

Poviedka Wonder Set pokračuje ďalšími dvoma dielmi, v plnom rozsahu je publikovaná v zbierke próz Za zrak. Staršia verzia tejto poviedky vyšla v týždenníku Kultúra, dvojčíslo 27-28 z 9.12.1998, str.10-13, a odvysielal ju Slovenský rozhlas na stanici Devín dňa 4.2.2003 v čase od 13:05 do 13:35.