Za zrak - Prepojenia

Mravec a písací stroj

Na konci záhrady bolo obyčajné mravenisko, v ktorom žil neobyčajný mravec. Navonok na mravcovi nebolo nič nezvyčajné, podobal sa ostatným. Nezvyčajný bol jeho vnútorný život, nezvyčajné boli jeho záujmy, a v dôsledku toho aj niektoré črty jeho správania.

Mravce sú prirodzene zvedavé, pravidelne skúmajú okolie mraveniska, a keď objavia niečo zaujímavé pre ich existenciu, ťahajú to dnu, naraz alebo po kúskoch. Aj tento mravec sa tak správal, s tým, že ho zaujímalo nielen to, čo sa dá zjesť, alebo použiť na budovanie mraveniska. Čím bolo čosi neobyčajnejšie, tým viac ho zaujalo.

Najnovšie ho zaujímal písací stroj v neďalekej besiedke. Do besiedky chodieval viac-menej pravidelne spisovateľ, aby tam tvoril svoje diela. Mal niekoľko písacích strojov, aby ich nemusel prenášať. Aj ten v besiedke nechával stále na jednom mieste. To umožňovalo mravcovi nielen spisovateľa pozorovať, čo so strojom robí, ale aj stroj prezerať a preliezať v čase, keď tam spisovateľ nebol. Mravec, pravdaže nemal ani potuchy, že to čudo, veľké asi ako nadzemná časť ich mraveniska, sa volá písací stroj. Nevedel ani, čo a načo je písanie, nehovoriac o literárnej tvorbe. Mravce také čosi nemajú ... Mal však dobrý dôvod veriť, že objaví, načo to veľké buchotavé čudo slúži.

Nedávno už totiž nejaké objavy urobil, a to práve starostlivým pozorovaním tohto spisovateľa. Samozrejme nevedel, že je to spisovateľ. Stačilo mu, že dosť rýchlo pochopil, že je to tiež živý tvor, ako mravce, len nehoráznekrát väčší. Mravce-počtári vypočítali, že je asi šesťkrát väčší ako ich mravenisko! Tiež objavil, načo spisovateľovi slúži besiedka – aby nezmokol, keď prší, a aby netrpel, keď páli slnko – čiže slúži mu zhruba na to, načo mravcom mravenisko.

Ale to neboli jeho najväčšie výsledky. Jeho hlavným prínosom bola prenosná strieška, ktorej princíp odpozeral od toho megatvora, a dokonca objav zaviedol do svojej praxe. Videl totiž, ako za dažďa ten veľkotvor rozprestrie nad sebou zvláštnu rozbaľovaciu striešku na palici, a nesie ju nad sebou v jednej svojej obrovskej hornej tlape. Tým predišiel zmoknutiu na ceste z domu do besiedky a späť. A keďže mravce nie sú na dážď vybavené, musia za dažďa čučať v mravenisku!

Mravec zacítil možnosť oslobodenia sa z diktátu daždivých dní a pustil sa do práce. Výsledkom bola prevratná novinka v mravčom svete: po pár pokusoch zostrojil striešku na štyroch tyčkách s dvoma opaskami. Opaskami si striešku pripevnil na trup a za dažďa veselo pobehoval okolo mraveniska, zatiaľ čo ostatné mravce naňho vykúkali z mraveniska – nesmelo, s úžasom, aj obdivne.

Dokonca aj ich kráľovná sa prišla pozrieť. Dala si ho potom predvolať a vysvetliť princíp a účel vynálezu. Nechala si aj objasniť, ako naň prišiel. A keďže bol vo vysvetľovaní veľmi presvedčivý a rád jej ukázal všetko, čo doteraz vypozoroval a vyskúmal, udelila mu privilégium: bol uvoľnený zo všetkých bežných mravčích povinností, a mohol pozorovať, bádať a skúmať stále, nielen vo voľnom čase ako dovtedy. A dala mu aj právo prizývať si k výskumom iných mravcov na pomocné práce a brať si z mraveniska a z okolia čokoľvek, čo na výskumy potrebuje. Tým sa stal známy a rešpektovaný v celom mravenisku. Niektoré mravce síce frflali, ale keď pri prechádzke so svojou strieškou za dažďa uviazol v blate, išli ho vyťahovať. Keďže oni striešky nemali, na svoju pomoc doplatili ochoreniami, ako je mravgína a zápal vzdušníc.

Mravec dlho skúmal písací stroj, ale nedarilo sa mu rozlúštiť, na čo by tak mohol slúžiť. Časom pochopil, že toto čudo je zrejme oveľa zložitejšie, než tá rozbaľovacia strieška, a že je načase primerane zdokonaliť výskumné metódy. Ponoril sa do seba a zistil, že najväčší nedostatok jeho výskumnej metodológie spočíva v nasledovnom: on to čudo pozoruje zblízka a znútra len vtedy, keď na ňom nebúcha ten veľkotvor. Aj by riskoval svoj mravčí život a priblížil by sa, ale ako ten makrotvor do čuda búcha, mravca už z diaľky tak nadhadzuje a ohlušuje, že z výskumu nič nemá. Nehovoriac o tom, že keď sa priveľmi priblíži k skúmanému čudu, vidí len zopár detailov, ale celok mu uniká.

Stálo ho pár bezsenných nocí, kým prišiel na riešenie. Zašiel za mravcami-lekármi, aby mu darovali staré fonendoskopy, nazbieral ich asi štyridsať. Pozval všetkých, ktorí kvôli nemu ochoreli, keď ho ťahali z blata – čím si ich udobril – a nechal ich predĺžiť hadičky fonendoskopov, aby dočiahli od čuda až do mraveniska. Keď tam maxitvor nebol, mravce pod jeho vedením nalepili membrány fonendoskopov na čudo, predĺžili a natiahli hadičky od nich až do mraveniska. Hádam nemusíme dodávať, že mravčie fonendoskopy a hadičky majú mravčie rozmery, takže človek si ich bežne nevšimne. A keďže spisovateľ strojom v besiedke nehýbal, riziko odrhnutia membrán, či pretrhnutia hadičiek bolo malé. Takto náš mravec získal možnosť, z pohodlia rodného mraveniska a bez rizika, sledovať akusticky to čudo aj v čase, keď doňho ten vertikálny elefant búchal.

Má mravec šancu zistiť svojimi výskumami, na čo existuje to veľké čudo – písací stroj?

Poviedka Prepojenia pokračuje ďalšími štyrmi dielmi, v plnom rozsahu je publikovaná v zbierke próz Za zrak.